Táto internetová stránka používa technológiu cookies. Bližšie informácie o súboroch cookies nájdete v sekcii webstránky Cookies.

Viac
 

História

Obec Rudná leží v západnej časti Rožňavskej kotliny. Vznik obce je úzko spätý so vznikom ťažby rúd v tzv. baníckom regióne Gemer. Územie obce bolo súčasťou Brzotinského panstva, ktoré dostal ako donáciu v roku 1243 Detrich Szár z rodu Ákošovcov. Od jeho potomkov potom po roku 1290 sa dostalo do vlastníctva comesa Batiza (predok Mariássyovcov). Rožňavskú časť panstva v roku 1291 kráľ daroval ostrihomskému arcibiskupovi. V tejto donačnej listine z roku 1291 sa prvý krát písomne spomína obec Rudná vo forme Rodna. V priebehu dejín sa názov obce nemenil:

  • 1327 Rudna
  • 1920 Rudník
  • 1927 Rudná, maď. Rudna, Rozsnyórudna. 

Majitelia tzv. baníckeho regiónu, z Akošovcov pochádzajúce rody Bebekovcov a Csetnekiovcov v plodnom súťažení s Mariássovcami sa snažili o najväčší rozvoj baníctva. Vlastne z ich snaženia vznikla i obec Rudná ako banícka usadlosť, o čom presvedčivo svedčí i názov obce. Ťažilo sa tu zlato, striebro, v novoveku železo. Počas tureckej okupácie v 16. storočí obec ťažko postihol nájazd keď veľa mužov odvliekli a zvýšili obci dane z 30 na 80 forintov. Obyvateľstvo všetky priania tureckých nájazdníkov splnilo, aby oslobodilo zajatcov, ale mnoho z nich riešilo neznesiteľné ťarchy útekom z obce. 

Nakoľko od začiatku vzniku obce sa jednalo o banícku usadlosť, obyvatelia mali určité výsady. Voľne mohli užívať lesy, rybárčiť v potokoch, mohli chovať prasatá a sliepky a držať ťažné voly, variť pivo z jačmeňa. Taktiež k výsadám baníckych miest a obcí patrilo aj právo voľby vlastného richtára, právo voľného sťahovania sa, voľba duchovného podľa vlastných zvyklostí. V podstate tieto práva podnietili aj rozvoj administratívnych úkonov na určitej úrovni v baníckych obciach už pomerne skoro. Svedčí o tom aj historická pečať obce Rudná zo 17. storočia.

Z hľadiska návrhu erbu obce má významnú úlohu historická pečať obce ako heraldický východiskový prameň. Preto je na mieste pár riadkov o význame pečatí. Jediným prostriedkom overenia platnosti úradných listín v stredoveku je pečať. Príčina je jednoduchá, v dobe keď vedúci spoločnosti znalosť písania prepustili len pre jedinú vrstvu: pre klérus a niekedy dokonca túto znalosť pokladali aj za niečo podradné ani to nemohlo byť inak. Nič nebolo ľahšie, ako pečaťou označiť listinu a takto ju obrazom dobre vnímateľným overiť. Potom nebolo potrebné, aby vyhotovateľ, alebo ten pre koho vyhotovili listinu vedel čo i len sa podpisovať. Tento stav, čo privodil v počiatkoch nutnosť, účelnosť a zvyk neskôr zakotvili v zákonoch. Keď v XV. Storočí sa relatívne rozšírila znalosť písania pečiatka si zachovala svoje jedinečné postavenie. Aj keď sa postupne objavuje pod odtlačkom pečate aj podpis – odtlačok pečate overuje listinu a podpis slúži ako zvýšená záruka na sľuby dané v listine. Samozrejme forma a obsah pečatí v priebehu vekov sa tiež menila. Nárastom počtu listín súvisiacich s tým, že už aj menej dôležité úradné veci sa dávali na papier – vzhľadom na dostupnosť papierového média – pečate sa postupne začali používať i v nižších administratívnych úrovniach t. j. aj v obciach. V tom spočíva veľký význam obecných pečatí ako heraldického zdroja pre návrh obecných erbov. Najstaršia známa historická pečať obce je zo 17. storočia a je datovaná rokom 1643 a pochádza z Maďarského štátneho archívu (MOL Budapešť). Bohatá banícka činnosť v obci je už takpovediac minulosťou. Je však dobré, že banícke tradície a duch baníctva ešte stále žije v našich ľuďoch. Našim želaním by bolo tieto tradície naďalej uchovávať a odovzdať ich pre ďalšie generácie. 

Pôvodní obyvatelia obce boli baníci, ktorí si ťažkou baníckou robotou zarábali na svoje živobytie. Prvý záznam o obyvateľoch v osadlosti pochádza z roku 1427, kedy sa eviduje 17 obydlí. Počet obyvateľov veľmi pomaly narastá, ale vpád turkov v 16. storočí tento nárast do značnej miery ovplyvní a obyvateľstvo pre neznesiteľné ťarchy rieši svoje rozpoloženie útekom do severnejšie položených krajov. Po vytlačení turkov z krajiny počet obyvateľov rýchlo rastie a už v r. 1773 popri baníckych rodinách tu žije už 28 gazdovských rodín a 10 želiarskych rodín. V r. 1828 sa v obci eviduje 61 domov a 515 obyvateľov, v r. 1900 je to 483 obyvateľov, v r. 1910 už 670 obyvateľov, v r. 1930 je to 730 obyvateľov, v r. 1965 je 995, v r. 2001 po sčítaní ľudu v máji, 760 obyvateľov s počtom domov 297, z toho je obývaných 254 domov. V roku 2011 bolo vykonané sčítanie obyvateľov, bytov a domov a podľa zverejnených výsledkov bolo v obci trvalo bývajúcich obyvateľov 745, z toho podľa materinského jazyka 353 Slovákov, 338 Maďarov, 7 Rómov, 2 Česi a 49 nezistení. 

Na poste starostu obce sú prvé záznamy od r. 1875 a do mája 1945 sú v tejto funkcii zaznamenané tieto mená: Doboš Ondrej st., Kiss Ľudovít, Keszi Štefan, Burdiga Jozef, Csapó Ondrej, Keszi Ondrej, Doboš Štefan, Doboš Ján, Burkovsky Jozef, Doboš Ľudovít, Szóllós Jozef, Gáll Ľudovít a Kerekeš Ľudovít.

Od mája 1945 boli vo funkciách predsedu MNV títo občania: Dezider Fuleky, Ondrej Burdiga, Imrich Kurian, František Gonos, Štefan Cirbus, Ondrej Kerekeš st., Ferdinand Mócik, Zoltán Matejko, Szabadoš Ladislav, Mária Vanyová a od roku 1989 Szóllós Alexander, ktorý sa po prvých voľbách do miestnej samosprávy v r. 1990 stáva starostom obce. Od roku 1992 do roku 2006 bol starostom obce Ing. Tibor Oravec, v rokoch 2006-2018 Július Kerekes a následne v období rokov 2018-2022 bola starostkou obce Mgr. Henrieta Horváthová. Vo voľbách v r. 2022 bola za starostku obce zvolená Ildikó Iglaiová.

V obci pôsobí viacero spoločenských organizácií:

Zbor dobrovoľnej požiarnej ochrany vznikol v r. 1929, kde vo vedúcich funkciách pôsobili Jozef Burkovský, Ľudovít Doboš, Ladislav Burdiga st., Dezider Fuleky, Alexander Koteles, Ondrej Kerekeš st., Arpád Kerekeš, Gotthard Ján a Ing. Ladislav Burdiga. V súčasnosti pôsobia vo vedení DHZ Csaba Ádám a Ladislav Polák. Terajšia požiarna zbrojnica bola stavaná v rokoch 1956-1960 v akcii Z. Zbor má 32 členov a obec je hrdá na ich prácu v pripravenosti na zásah a čo je potešiteľné, nastupujú mladí členovia, ktorí budú preberať štafetu po starších.
Živena, neskôr Slovanský zväz žien, vzniká v r. 1946, prvou predsedníčkou bola Priška Gyuréková.

Československý červený kríž svoju činnosť začína v r. 1948 pod vedením Jozefíny Kerekešovej a pôsobí i dnes.
Vznik Csemadoku datujeme v r. 1948 a prvým predsedom sa stáva Ľudovít Szabadoš. Organizácia pôsobí do dnes a najväčšie úspechy zaznamenáva v 70. tich a 80. tich rokoch

Socialistický zväz mládeže vznikol v r. 1955 a prvým predsedom bol Pavol Vaňo.
Zväz protifašistických bojovníkov vzniká v .r 1959 s 24 členmi a predsedom sa stáva Ľudovít Nagy. Pôsobí do dnes i keď už s málo členmi.
V roku 1952 vzniká Telovýchovná jednota a jej prvým predsedom je Dezider Oravec
V roku 1962 zakladá 24 telesne postihnutých občanov v obci organizáciu Zväz invalidov, kde predsedom je dlhé roky Fibi Rudolf. Toho času organizácia nefunguje.

V roku 1975 vznikol Zbor pre občianske záležitosti pri MNV. Predsedníčkou bola zvolená Blanka Kurianová a od roku 1989 je predsedníčkou Helena Kerekešová. ZPOZ i doteraz veľmi úspešne pôsobí.
V roku 2014 bola založená Jednota dôchodcov Slovenska v Rudnej, ktorá má vyše 90 členov. Niekoľko členov JDS založililo spevokol Modré fialky.

Obec v oblasti kultúry vykazuje veľmi pekné úspechy najmä po roku 1945, a to v divadelníctve, keď v roku 1947 bolo odohraných 47 predstavení, naposledy v r. 1992 s titulom Csárdás lánya. Od roku 1940 účinkovalo v obci veľa hudobníkov a známe boli hudobné skupiny: Júliusa Breznaiho, Jána Paličku, Ondreja Pardona st., Ladislava Pardona, Kolomana Kóňu, Petra Kerekeša, Alexandra Cirbusa, Zoltána Doboša a Zsolta Kissa. V roku 1957 vzniká prvý 40 členný spevokol pod vedením Imricha Mikuša a v roku 1972 vzniká 24 členný ženský spevokol, ktorý sa v roku 1976 rozširuje o 13 mužov na 37 členov a tento viedla Jolana Renčoková. 

V oblasti telovýchovy a športu, najmä futbalu sa začína dariť začiatkom 50.tich rokov a vo vedení telovýchovnej jednoty zaznamenávame tieto mená: Dezider Oravec, Ján Krbavec, Nagy Ernest, Gáll Zoltán, Imrich Kurian a Ivan Demény. Futbalisti hrali okresnú súťaž striedavo v 1. a 2. triede.

Názov "Sárgahasú":

Keďže sa v roku 1842 stali rudnianske bane štátnymi, bolo potrebné prevážať vyťaženú železnú rudu do Tisoveckej zlievarne vlakom. K podzemnému spojeniu baní v Rudnej a železníc nedošlo, a tak bolo potrebné, aby furmani prevážali vyťaženú rudu na "malú stanicu" (dnešná železničná zastávka Rožňava - Mesto). Týtmto furmanom bane prideľovali pracovné pomôcky, tzv. banícke fleky (zástery). Po tejto výbave sa dal banský furman rozpoznať od roľníka. Krikľavá žltá zástera na bruchu pohoniča, ktorý viedol kone rudnianskym kopcom mohla patriť jedine banskému furmanovi. Dočasné prepravné riešenie sa stalo však trvalým posmechom nielen pre rudnianskych banských furmanov, ale aj pre obyvateľov celej obce. Bane s v súčasnosti už úplne zanikli, ale názov "žltobruchý" naďalej ostáva.